| Hoci je Európska únia založená na ľudských právach, občianskych slobodách a princípoch právneho štátu, napriek tomu pravidelne prichádzajú správy z celej Európy o porušovaní týchto práv. Poslanci Európskeho parlamentu, ako volení zástupcovia občanov, považujú za svoju povinnost pomôct zabezpečit, aby všetky porušenia občianskych slobôd zo strany inštitúcií Európskej únie alebo členských štátov boli posúdené. Klúčovou zbraňou v ich arzenáli je výročná správa Parlamentu o základných právach v Európskej únii.
Porušovanie ľudských práv bolo do značnej miery chápané ako problém nedemokratických krajín, avšak spokojnosť so súčasným stavom je menšia už aj v Európe vzhľadom na zverejnenie prípadov týrania a úmrtia v policajnej väzbe, násilia voči ženám a deťom a zlého zaobchádzania so žiadatelmi o azyl a s imigrantmi. Tieto a ďalšie otázky, ktoré boli pôvodne ponechané národným vládam, sa teraz stanú stredobodom pozornosti Európskej únie.
Postupný pokrok v základných právach
Pôvodná Zmluva o ES z roku 1957 neobsahovala žiadne ustanovenia týkajúce sa základných práv, toto bolo ponechané Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, orgánu, ktorý nie je súčasťou štruktúry Európskeho spoločenstva. Predsa len v priebehu uplynulých rokov vydalo Európske spoločenstvo niekoľko deklarácií o ľudských právach. Navyše precedentné právo Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu postupne vytvorilo normy ochrany ľudských práv.
K výraznej zmene podmienok došlo v roku 1999 následkom Amsterdamskej zmluvy, ktorá vydláždila legislatívnu cestu pre boj proti istým druhom diskriminácií, napríklad na základe pohlavia, rasy, náboženského vyznania alebo presvedčenia, postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.
Charta základných práv Únie, vyhlásená v roku 2000, po prvý krát jasne a v plnom rozsahu stanovila základné práva obcanov Európskej únie. Charta sa stala prílohou ku Zmluve z Nice bez toho, aby bola právne záväzná, ale Európsky parlament trval na jej začlenení do novej ústavy EÚ, čím by nadobudla plnú právnu účinnost. Od roku 1999 zostavuje Rada ministrov výročnú správu o ľudských právach v rámci a mimo EÚ.
Zameranie pozornosti na členské štáty
Napriek tomu, že Európsky parlament nemá legislatívne právomoci v oblasti ľudských práv a občianskych slobôd v Európe, ako demokratické fórum dokáže využit silu argumentácie, morálky a širokú publicitu na dosiahnutie pokroku v tejto oblasti. Poslanci Európskeho parlamentu často prijímajú uznesenia o otázkach ľudských práv a v posledných desiatich rokoch každoročne prijali správu o základných slobodách v EÚ. Popri skutočnosti, že tieto správy odrážajú znepokojenie poslancov Európskeho parlamentu, môžu byt tiež reakciou na správu Rady o ľudských právach, pričom poslanci v súčasnosti považujú Chartu za východiskový dokument.
Výročné správy Parlamentu sú príležitostou na prehodnotenie celkovej situácie v oblasti ľudských práv a občianskych slobôd v EÚ, vrátane analýzy súčasnej legislatívy a úvahy o tom, aké politiky by mohli byť v budúcnosti zavedené na európskej úrovni. Na základe týchto správ môžu poslanci Európskeho parlamentu vysloviť kritiku či príležitostne aj uznanie na adresu jednotlivých členských štátov.
Ani jedna krajina sa úplne nevyhla kritike. V roku 1999 vzal Parlament na vedomie, že Amnesty International obvinila jedenásť z pätnástich členských štátov z vážneho alebo menej závažného porušovania ľudských práv. Medzi najviac zdôraznované témy v posledných piatich rokoch patrila prísna kritika Grécka kvôli nespravodlivému zaobchádzaniu s občanmi odmietajúcimi výkon povinnej vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského vyznania. Taliansko bolo kritizované za množstvo prípadov, ktoré sa nestali predmetom súdneho pojednávania v primeranej lehote. Poukázalo sa na preplnenosť väzeňských zariadení vo Velkej Británii, v Portugalsku, Belgicku, Taliansku a Francúzsku. Nemecko, Dánsko, Francúzsko, Taliansko a Írsko boli vyzvané, aby umožnili štátnym zamestnancom uplatniť právo na štrajk. Na druhej strane bolo ocenené priznanie práv transsexuálov vo Fínsku a inštitúcia homosexuálneho manželstva v Belgicku, ako i kampane vo viacerých krajinách, zamerané na potláčanie protiislamských a antisemitských nálad po teroristických útokoch z 11. septembra 2001.
Obhajoba slabých a bezbranných
Okrem toho, že Parlament venuje pozornosť nedostatkom a zlyhaniam jednotlivých členských štátov, vyzýva k politickým riešeniam na úrovni EÚ tam, kde takýto postup môže ponúknuť najlepšie riešenie. Každoročne je približne pol milióna žien zo strednej a východnej Európy prevezených do krajín EÚ a predaných za účelom prostitúcie. Poslanci Európskeho parlamentu požadovali vytvorenie spoločnej európskej politiky proti prevádzačstvu, keď navrhli, aby bolo obetiam prevádzačstva, ktoré spolupracujú s úradmi, udelené krátkodobé povolenie na pobyt.
Zaobchádzanie s utečencami a imigrantmi je jedným z ďalších predmetov záujmu Parlamentu, ktorý opakovane vyzval na spoločnú azylovú politiku EÚ. Poslanci Európskeho parlamentu taktiež odsúdili všetky formy diskriminácie, vrátane diskriminácie homosexuálov a etnických menšín, osobitne rómskej menšiny. Často tiež obhajovali práva detí, starších a postihnutých ludí.
Ďalším sporným bodom bola - vzhľadom na rastúce množstvo informácií v mediálnom priemysle - sloboda prejavu a informácií. Poslanci Európskeho parlamentu vyzvali k utvoreniu "Európskeho mediálneho trhu", v ktorom sa uplatnia predpisy EÚ o mediálnom priemysle, aby sa zabránilo zväčšujúcim sa rozdielom v právnych predpisoch jednotlivých členských štátov a zároveň bola zabezpečená sloboda informácií.
Po 11. septembri 2001 poslanci Európskeho parlamentu bezvýhradne odsúdili terorizmus, ale zároveň vyhlásili, že opatrenia týkajúce sa prevencie a trestania teroristických činov musia byť v súlade s právnym poriadkom. Žiadali tiež, aby bola zaručená ochrana osobných údajov v súvislosti s požiadavkami USA o poskytovaní osobných údajov cestujúcich v leteckej doprave.
Napokon na naliehanie Parlamentu zostavila Komisia v septembri 2002 sieť nezávislých odborníkov v oblasti základných práv, ktorej úlohou je vypracovať výročnú správu o uplatňovaní Charty v jednotlivých členských štátoch.
|
