| Otvorenosť a ľahký prístup k informáciám verejných orgánov sú základom každej fungujúcej demokracie. Bez nich by nebolo možné kontrolovať činnosť vlád a verejnej správy. Preto bolo v roku 1999 v Amsterdamskej zmluve zakotvené "právo na prístup" k dokumentom EÚ pre každého občana EÚ. Európsky parlament však musel odstrániť veľa prekážok, aby sa táto zásada premietla do právnej úpravy.
Keď poslanci Európskeho parlamentu v januári 2000 videli návrh zákona o verejnom prístupe k dokumentom EÚ, ktorý predložila Európska komisia, boli veľmi sklamaní. Tri inštitúcie, ktorých sa návrh týkal - Parlament, Rada ministrov a Komisia - dovtedy používali vlastné mechanizmy na poskytovanie informácií a nový zákon vyzeral byť krokom späť.
Príliš veľa výnimiek
Parlament rozhodol, že počet výnimiek navrhnutých Komisiou, tzn. počet prípadov, v ktorých môže byť odmietnutý prístup verejnosti k informáciám, sa musí výrazne znížiť. Nesúhlasil najmä s výnimkami z dôvodu ohrozenia "efektívneho fungovania inštitúcií" a s vyňatím širokej škály vnútorných dokumentov. Poslanci Európskeho parlamentu však chápali, prečo členovia Komisie nie sú ochotní sprístupniť každú myšlienku - akokoľvek skvelú alebo nezmyselnú - ktorú dá úradník na papier alebo napíše do e-mailu v procese vytvárania legislatívy. Preto súhlasili s tým, že by Komisia mala mať určitý "priestor na rozmýšľanie" - ako bol tento princíp pomenovaný - ale odmietli myšlienku vytvorenia všeobecného zoznamu, ktorý by oprávňoval utajenie takmer akéhokoľvek dokumentu.
V novembri 2000 Parlament výrazne zmenil pôvodný návrh Komisie. Ďalším krokom bolo predloženie legislatívneho návrhu vládam krajín EÚ v Rade ministrov. Viacero členských krajín sa úzkostlivo usilovalo zachovať vysoký stupeň utajenia v oblasti zahraničnej politiky a právnych otázkach. Stanoviská vlád však neboli jednotné. Niektoré nemali vlastné vnútroštátne právne úpravy týkajúce sa voľného prístupu k informáciám, iné mali dlhú tradíciu otvorenosti a poskytovania informácií. Tieto rozdiely napokon umožnili Parlamentu rozšíriť okruh dokumentov, ktoré majú byť zverejnené.
Taktické rokovania
Parlament, vediac, že vlády nie sú jednotné, stanovil svoju rokovaciu pozíciu tak, aby v Rade získal na svoju stranu dostatočný počet členských krajín. Pri tom úzko spolupracoval s vládou Švédska, ktoré v prvom polroku 2001 predsedalo Rade EÚ a vyvíjalo veľký tlak na ostatné vlády na dosiahnutie dohody. Keď Parlament dosiahol dohodu s Radou, Komisia napokon súhlasila s textom návrhu.
A tak bolo nariadenie o verejnom prístupe k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie v máji 2001 uzákonené. Znamená to, že každý občan sa môže na internete pozrieť, ktoré dokumenty sú od týchto troch inštitúcií k dispozícii. Vďaka Parlamentu sa nariadenie bude týkať aj ďalších európskych orgánov, ako sú Európska agentúra pre životné prostredie, Monitorovacie centrum pre drogy a drogové závislosti a Agentúra pre posudzovanie liečiv. Definícia "dokumentov" nezahŕňa len dokumenty vytvorené týmito inštitúciami, ale aj tie, ktoré dostali od tretích strán. Môžu to byť texty na papieri, elektronické informácie, alebo zvukové či video nahrávky. A so súhlasom "pôvodcu" môžu byť uverejnené aj tajné dokumenty.
Dôvody na odmietnutie
O poskytnutie dokumentov sa dá požiadať cez internet alebo listom, pričom lehota na odpoveď je 15 pracovných dní. V prípade odmietnutia poskytnutia dokumentu musí byť uvedený dôvod. Žiadateľ môže požiadať o prehodnotenie rozhodnutia. Ak ani potom nie je dokument poskytnutý, žiadateľ sa môže obrátiť na súd alebo podať sťažnosť európskemu ombudsmanovi.
Prístup k informáciám môže byť odmietnutý len vtedy, ak by poskytnutie informácií ohrozilo verejné záujmy v oblastiach verejnej bezpečnosti, obrany a vojenských otázkach, medzinárodných vzťahoch alebo v oblasti menovej a hospodárskej politiky EÚ alebo členského štátu, alebo v prípade, že by bolo ohrozené právo na súkromie. Odmietnutie môže byť aj v prípade ohrozenia obchodných záujmov jednotlivca alebo firmy, priebehu súdneho procesu, vyšetrovania alebo auditu, pokiaľ neprevažuje verejný záujem o zverejnenie.
Počet žiadostí sa počas prvého roku platnosti nariadenia viac ako zdvojnásobil.
|
