|
Ľudia môžu utiecť zo svojej vlasti z rozličných dôvodov: aby sa vyhli prenasledovaniu, aby ušli pred vojnou alebo hladomorom, alebo jednoducho hľadajú lepší život. Európska únia ako stabilný a prosperujúci región sveta predstavuje pre utečencov prirodzený magnet. Vlády členských štátov EÚ si však uvedomili, že s utečeneckou otázkou si neporadia individuálne, a preto začali realizovať spoločnú azylovú a utečeneckú politiku. Európsky parlament súhlasí s tým, že utečencov treba rozmiestniť rovnomernejšie medzi členskými štátmi, ale súčasne chce zabezpečiť, aby sa s nimi zaobchádzalo ľudsky.
Európa v nedávnych rokoch zažila veľké prílivy žiadateľov o azyl z Bosny, Kosova a Afganistanu. Za prvých šesť mesiacov roku 2003 najviac žiadostí o poskytnutie azylu dostalo Spojené kráľovstvo (33 133), Nemecko (26 512) a Francúzsko (24 378). Portugalsko dostalo najmenej žiadostí (62). V pomere k počtu obyvateľov dostalo najviac žiadostí Rakúsko (1 žiadosť na 555 obyvateľov) a Švédsko (1 žiadosť na 629 obyvateľov). Najmenej žiadostí bolo podaných v Španielsku ( 1 na 15 356 obyvateľov) a v Portugalsku (1 na 162 936 obyvateľov).
Európske vlády si postupne uvedomujú potrebu spoločného prístupu k tejto téme. Zákonodarstvo EÚ sa zatiaľ zameriavalo na azylové procedúry, definície utečencov a ich prijatie pri príchode. Nie je prekvapujúce, že sa do popredia dostáva otázka rozdelenia žiadostí o azyl medzi členské štáty, ale objavujú sa aj ďalšie kľúčové otázky, ako napríklad nárok utečencov a žiadateľov o azyl na bývanie, prácu a sociálne zabezpečenie.
Na základe Amsterdamskej zmluvy mala byť do roku 2004 schválená spoločná azylová politika EÚ, ale proces sa spomalil pre neochotu jednotlivých vlád vzdať sa svojich právomocí v tejto oblasti. Poslanci EP ešte nemajú konečné slovo v oblasti azylovej legislatívy EÚ, hoci na základe zmluvy by sa to v roku 2004 malo zmeniť.
Spoločné postupy pri posudzovaní žiadostí o azyl
Jednotná azylová politika pre všetky členské štáty môže fungovať iba vtedy, keď sa používajú štandardné postupy pri posudzovaní žiadostí. Keď v roku 1999 Európska komisia prvýkrát zverejnila svoje názory na túto problematiku, Parlament rýchlo predstavil svoje vlastné návrhy, aby mohol ovplyvniť legislatívu, kým bola ešte v počiatočnom štádiu.
Po tom, čo Komisia v roku 2001 konečne zverejnila návrhy zákonov o azylových postupoch, Parlament naliehal na vykonanie viacerých zmien. Poslanci EP sa usilovali zabezpečiť, aby členské štáty dodržiavali Ženevskú konvenciu a Európsku dohodu o ľudských právach. Chceli, aby jednotlivé vlády členských štátov mohli v prípade potreby použiť veľkorysejšie pravidlá, než navrhovala Komisia. Vyzývali, aby azylová procedúra bola dostupnejšia a žiadatelia o azyl dostávali lepšiu právnu pomoc, dostatočné informácie a mali možnosť osobného pohovoru ako súčasti posudzovania žiadosti. Parlament sa snažil o zníženie prípustných dôvodov na umiestnenie žiadateľov do väzby a prísnejšie kritériá na určenie "bezpečných krajín", do ktorých by mohli žiadateľov nútene vrátiť. Poslanci EP taktiež povedali, že by malo byť pre príslušné úrady zložitejšie odmietnuť žiadosť o azyl ako "zjavne neodôvodnenú".
Komisia reagovala na požiadavky Parlamentu a jednotlivých vlád členských štátov a predostrela nový návrh, ktorý poskytuje utečencom lepšie procedurálne záruky. O tejto legislatíve sa však stále ešte rokuje.
Kto sa považuje za utečenca?
Úradné postupy sú určite dôležité, ale oveľa dôležitejšia je jasná definícia kto je a kto nie je utečenec. Nesmie sa prehliadnuť ani ďalšia kategória: ľudia, ktorí nie sú politickými utečencami podľa Ženevskej konvencie, ale ktorí sa nemôžu vrátiť do svojej vlasti pre nebezpečenstvo, ktorému by tam boli vystavení. Na pomoc týmto ľuďom sa navrhol koncept "doplnkovej ochrany".
V októbri 2002 Parlament prijal verdikt o návrhu smernice o minimálnych požiadavkách na udelenie štatútu utečenca a štatútu doplnkovej ochrany. Poslanci sa zasadzujú za lepšie záruky a možnosti pre žiadateľov o azyl na ich integráciu do hostiteľských spoločností. Ďalej podporovali názor, že žiadateľom, ktorí sú už pod ochranou agentúr OSN, by krajiny EÚ nemali odmietnuť štatút utečenca iba preto, že už sú pod ochranou OSN (výnimkou by boli utečenci pod ochranou UNHCR - Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorý je vybavený na poskytovanie takejto ochrany). Parlament okrem toho zdôrazňoval, aby sa pri hodnotení obáv utečencov z prenasledovania brali do úvahy faktory ako pohlavie utečenca, pohlavná identita, sexuálna orientácia či zdravotný stav (napríklad, či má AIDS).
Poslanci EP sa zamýšľali nad podrobnosťami "doplnkovej ochrany". Povedali, že by sa nemala priznávať iba ľuďom, ktorým hrozí mučenie, ale aj tým, ktorým hrozí trest smrti či zmrzačenie pohlavných orgánov. Povolenie na pobyt v rámci doplnkovej ochrany by sa malo vydávať na obdobie aspoň päť rokov, rovnako ako pre utečencov. Keď úrady rozhodujú o odobratí povolenia na pobyt, mali by zohľadňovať putá vytvorené v hostiteľskej krajine. Tiež neexistoval dôvod, prečo by ľudia, ktorým bola poskytnutá doplnková ochrana, mali mať v mnohých oblastiach iné práva ako utečenci. Ide o právo na prácu, možnosti štúdia jazyka hostiteľskej krajiny, navštevovania profesijných školení a kurzov či dostupnosti starostlivosti o dieťa alebo iných podporných programov.
Rada stále prerokúva návrh a pozmeňujúce a doplňujúce návrhy Parlamentu.
Prijímanie žiadateľov o azyl
Poslanci EP pripravili v apríli 2002 viacero odporúčaní k návrhu smernice o minimálnych požiadavkách na prijímanie žiadateľov o azyl. Rada prijala návrh Parlamentu, že ak členský štát má vlastné veľkorysejšie pravidlá, potom sa smernica nesmie použiť na ich sprísnenie. Poslanci EP požadovali, aby sa žiadatelia mohli zapojiť do vzdelávacieho systému hostiteľskej krajiny najneskôr 21 pracovných dní od podania žiadosti; Rada súhlasila s obdobím troch mesiacov. Rada prijala aj návrh Parlamentu, že ak žiadatelia o azyl majú neplnoleté deti alebo žiadatelia o azyl sú sami neplnoletí, potom by sa tieto deti mali zapojiť do vzdelávacieho systému za podobných podmienok, aké majú obyvatelia hostiteľskej krajiny. Rada schválila smernicu v januári 2003.
|
