Európsky parlament
v akcii
Najdôležitejšie udalosti 1999-2004

 
Európsky parlament
Voľby do EP
Organizácia a fungovanie EP
Spolurozhodovanie
a dalšie procedúry
Rozpočtové právomoci EP
Kontrola rozpočtu
Demokratická kontrola
Štatút poslancov
a európskych politických strán
Dočasné a vyšetrovacie výbory
Dalšie inštitúcie EÚ
Reforma EÚ
Rozšírenie
Občianske práva
Spravodlivosť
a vnútorné záležitosti
Zahraničné vzťahy
Životné prostredie /
Ochrana spotrebiteľa
Doprava / Regionálna politika
Poľnohospodárstvo / Rybolov
Hospodárska
a menová politika
Zamestnanecká a sociálna politika / Práva žien
Vnútorný trh / Priemysel / Energetika / Veda a výskum
 

EPP-ED PSE Group ELDR GUE/NGL The Greens| European Free Alliance UEN EDD/PDE


Zákonodarca s plnou účasťou

Na čo slúži Európsky parlament? Tak ako vo všetkých demokraciách, parlament kontroluje výkonnú moc, používanie verejných príjmov a schvaľuje zákony. Spočiatku to však v Spoločenstve bolo inak. V legislatívnej oblasti poskytoval Európsky parlament, ktorý sa jednoducho volal Zhromaždenie, len konzultácie a jeho názor nemal žiadnu donucovaciu silu. Zákonodarcami boli vlády členských štátov, zhromaždené v Rade. Ale odstupom času a prostredníctvom postupne prijímaných zmlúv sa legislatívna právomoc poslancov posilnila: na základe procedúry spolurozhodovania je dnes Parlament, na rovnakej úrovni s Radou, spoluzákonodarcom v mnohých oblastiach.

Filozofia legislatívneho procesu bola od Rímskej zmluvy v roku 1957 založená na binárnom princípe: Komisia navrhuje, Rada prijíma rozhodnutia. V zhromaždení boli nepriamo volení poslanci, ktorí zasadali ako zhromaždenie, ale ich vplyv na legislatívu Spoločenstva bol takmer nulový. V súčasnosti zostáva zákonodarná iniciatíva výsadným právom Európskej komisie, ale Rada a Parlament ju môžu formálne požiadať o predloženie legislatívneho návrhu. A najmä, Parlament môže výrazne meniť obsah navrhovaných európskych zákonov. Procedúra spolurozhodovania, ktorá stavia Radu a Parlament na rovnakú úroveň, bola zavedená Maastrichtskou zmluvou v roku 1992 približne v pätnástich oblastiach (vnútorný trh, výskum, životné prostredie, spotrebitelia, školstvo, zdravotníctvo...).

Zmluvy z Amsterdamu a z Nice zvýšili počet oblastí procedúry spolurozhodovania tak, že v súčasnosti táto pokrýva asi 40 oblastí činnosti Únie. Od niekdajšieho binárneho systému sa teda prešlo k ozajstnému trojuholníku: Komisia stále navrhuje, ale schvaľuje Rada a Parlament, a to v oblastiach, ktoré sa priamo dotýkajú každodenného života európskych občanov.

Tento vývoj smerom k parlamentnej demokracii bude pokračovať. Podľa rozhodnutia Konventu o budúcnosti Európy, procedúra spolurozhodovania by mala byť uplatňovaná v nemenej než 80 oblastiach, pri ktorých by mala Rada rozhodovať väčšinovým hlasovaním - azyl, prisťahovalectvo, kontrola hraníc, spolupráca v oblasti justície, trestného práva, spolupráca polície, kultúra, civilná ochrana....Tomuto pravidlu sa vyhnú len otázky týkajúce sa ústavného poriadku členských štátov alebo citlivých oblastí, akými sú daňový systém, niektoré aspekty sociálnej politiky alebo zahraničná politika a obrana.

Procedúra spolurozhodovania

Európska komisia je zodpovedná za realizáciu zmlúv, dobré fungovanie spoločných politík a vnútorného trhu, a navrhuje celú legislatívu, ktorá je adresovaná súčasne Parlamentu a Rade.

Po preskúmaní v parlamentnom výbore, Parlament prezentuje najskôr svoje stanovisko v prvom čítaní, hlasovaním jednoduchou väčšinou na plenárnom zasadnutí. Vo väčšine prípadov predloží Parlament k návrhu Komisie doplňujúce a pozmeňujúce návrhy. Tá potom rozhoduje o ich úplnom alebo čiastočnom schválení a predstaví Rade upravený návrh.

Ak Rada pozmeňujúce návrhy schváli kvalifikovanou väčšinou (okrem oblastí vyžadujúcich jednomyseľnosť, akými sú kultúra, voľný pohyb osôb, sociálne zabezpečenie), návrh je prijatý. V opačnom prípade, Rada v rámci prvého čítania prijme "spoločné stanovisko". Akonáhle je toto spoločné stanovisko Rady predložené Parlamentu, poslanci majú k dispozícii tri mesiace, aby sa znovu vyjadrili.

V druhom čítaní je na prijatie textu potrebná absolútna väčšina poslancov, s novými alebo bez nových pozmeňujúcich návrhov, teda 314 hlasov zo 626 zvolených poslancov.

V prípade, ak Parlament rýchlo schváli spoločné stanovisko (alebo ak nerozhodne pred vypršaním trojmesačnej lehoty), je akt okamžite prijatý. Naopak, ak Parlament spoločné stanovisko odmietne, procedúra sa ihneď končí a akt prijatý nie je.

Najčastejšie Parlament prijme k spoločnému stanovisku pozmeňujúce návrhy, ktoré sa stanú predmetom stanoviska Komisie. Rade je znovu predložený zmenený návrh Komisie. V tomto štádiu Rada hlasuje kvalifikovanou väčšinou o pozmeňujúcich návrhoch Parlamentu, ale jednohlasne o návrhoch, ktoré sú predmetom negatívneho stanoviska Komisie. Akt je prijatý, ak Rada schváli všetky pozmeňujúce návrhy Parlamentu najneskôr tri mesiace po ich doručení.

Ak Rada neschváli doplňujúce a pozmeňujúce návrhy EP, je nutné využiť zmierovacie konanie. Pre každý legislatívny návrh sa na princípe rovnosti vytvorí špecifický Zmierovací výbor, pozostávajúci z 15 predstaviteľov alebo členov Rady a 15 poslancov EP, medzi ktorými figuruje jeden podpredseda EP, spravodajca a predseda parlamentného výboru, na ktorý sa daná problematika vzťahuje. Európska komisia sa zúčastňuje na diskusiách, s cieľom napomôcť zblíženie stanovísk. Najčastejšie sa Zmierovaciemu výboru podarí vypracovať spoločný návrh textu, ktorý je znovu predložený Rade a Parlamentu na schválenie. V treťom čítaní rozhoduje Rada kvalifikovanou väčšinou a Parlament väčšinou odovzdaných hlasov. Akt je schválený, ak Rada a Parlament schvália návrh spoločného textu. V opačnom prípade, ak jedna alebo druhá inštitúcia na konci stanovenej lehoty akt odmietne, procedúra končí a akt je označený ako "neprijatý".

Od nadobudnutia účinnosti Amsterdamskej zmluvy v máji 1999 až do súčasnosti - teda niekoľko týždňov pred volebným obdobím, sa v takmer 300 právnych veciach využívala procedúra spolurozhodovania. Štvrtina bola schválená v prvom čítaní a viac než polovica v druhom čítaní. Menej než jedna štvrtina je prerokúvaná prostredníctvom procedúry zmierovania - tento pomer však postupne klesá najmä vďaka využívaniu neformálnych kontaktov a trojstranných rozhovorov medzi týmito inštitúciami, s cieľom nájsť kompromisy skôr než v štádiu zmierovania. Doteraz Parlament trikrát zamietol výsledky zmierovacieho konania. Tieto sa týkali patentovateľnosti biotechnologických vynálezov (marec 1995), verejnej ponuky na kúpu akcií (júl 2001) a liberalizácie služieb v prístavoch (november 2003). Čo sa týka verejnej ponuky na kúpu akcií, Komisia následne navrhla novú smernicu, ktorá lepšie zohľadnila požiadavky Európskeho parlamentu (pozri dokument o finančných službách).

Ostatné procedúry

Procedúra konzultácie, vo veľkej miere využívaná na počiatku existencie Spoločenstva, sa používa už len v "citlivých" oblastiach, ktoré podliehajú jednomyseľnému rozhodovaniu Rady (napríklad otázky daňového systému, priemyselnej politiky, územných plánov), ako aj v dvoch oblastiach, ktoré vyžadujú kvalifikovanú väčšinu (poľnohospodárska politika a politika hospodárskej súťaže). Parlament nemôže zabrániť Rade prijať navrhovanú legislatívu, ani presadiť jej zmeny. Ale Komisia môže na základe stanoviska poslancov zmeniť svoj návrh. Tento však môže byť prijatý len po jednomyseľnom rozhodnutí Rady.

Procedúra spolupráce, zavedená v roku 1987 prostredníctvom Jednotného aktu s cieľom posilniť váhu stanoviska Parlamentu, predsa však prenechávala posledné slovo Rade. Ak Parlament odmietne spoločné stanovisko Rady, táto musí daný návrh zákona schváliť jednohlasne. Ak Parlament návrh pripomienkuje, Komisia ho musí zmeniť a Rada musí zmenený návrh schváliť jednomyseľne. Po zovšeobecnení procedúry spolurozhodovania však takmer tento postup vymizol. Týka sa už len obmedzeného množstva rozhodnutí v oblasti ekonomickej a monetárnej únie.

Procedúra súhlasu bola zavedená prostredníctvom Jednotného európskeho aktu. Ukladá Rade získať súhlas EP v otázke prijímania nových členských štátov a pri uzatváraní asociačných dohôd. Parlament môže návrh prijať alebo odmietnuť, ale nemôže ho pripomienkovať. Rozhoduje na základe absolútnej väčšiny poslancov. Procedúra súhlasu bola rozšírená Maastrichtskou zmluvou na jednotný volebný zákon a na právo voľného pohybu a pobytu, ako aj na nariadenia týkajúce sa štrukturálnych a kohéznych fondov. Amsterdamská zmluva predpokladá rovnako jeho uplatnenie pri postihoch týkajúcich sa vážneho a pretrvávajúceho porušovania základných práv niektorým z členských štátov.



Zmierovací výbor

 

 

 
  Publishing deadline: 2 April 2004