Európsky parlament
v akcii
Najdôležitejšie udalosti 1999-2004

 
Európsky parlament
Volby do EP
Organizácia a fungovanie EP
Spolurozhodovanie
a dalšie procedúry
Rozpoctové právomoci EP
Kontrola rozpoctu
Demokratická kontrola
Štatút poslancov
a európskych politických strán
Docasné a vyšetrovacie výbory
Dalšie inštitúcie EÚ
Reforma EÚ
Rozšírenie
Obcianske práva
Spravodlivost
a vnútorné záležitosti
Zahranicné vztahy
Životné prostredie /
Ochrana spotrebitela
Doprava / Regionálna politika
Polnohospodárstvo / Rybolov
Hospodárska
a menová politika
Zamestnanecká a sociálna politika / Práva žien
Vnútorný trh / Priemysel / Energetika / Veda a výskum
 

EPP-ED PSE Group ELDR GUE/NGL The Greens| European Free Alliance UEN EDD/PDE


Európske inštitúcie

Európska únia nie je federáciou typu Spojených štátov, ani inštitúciou zameranou len na spoluprácu ako Organizácia spojených národov. Je to politické, právne a inštitucionálne zriadenie jedinecné svojho druhu. Clenské štáty aj napriek tomu, že vedú spolocnú politiku, zostávajú nezávislé. Zriadili inštitúcie, ktoré ju vymedzujú a uskutocnujú. Ponúkame krátku charakteristiku tých najdôležitejších.

Európsky mechanizmus je založený na báze inštitucionálneho trojuholníka: Komisia, Rada a Európsky parlament. Komisia, podla Zmluvy o ESUO riadna nadnárodná inštancia, zistila, že jej úloha bola od Zmluvy o EHS trochu oslabená. Aj napriek tomu je dodnes hnacou silou európskej integrácie. Drží v rukách hlavne rozpoctovú a zákonodarnú iniciatívu - Komisia predkladá návrhy. Na druhej strane Rada, v ktorej sú zastúpené vlády a Parlament zastupujúci obcanov, rozhodujú. Tieto dve inštitúcie sa delia o zákonodarnú právomoc a rozpocet. K tomuto jedinecnému trojuholníku sa casom pripojil ešte štvrtý vrchol - Európska rada, ktorá riadi chod Spolocenstva.

Európska rada

V roku 1961 sa uskutocnilo neformálne stretnutie hláv štátov a vlád EHS . V roku 1974 sa rozhodlo, že úloha týchto vrcholov bude dôležitejšia a pravidelnejšia. Zrodila sa "Európska rada" so stretnutiami dvakrát rocne, ktorá dáva impulzy na rozvoj únie a vymedzuje všeobecné smery zahranicnej politiky. Európska rada nemá zákonodarnú právomoc. Svoje stanoviská prijíma na základe konsenzu. Jej závery doteraz nemajú žiadnu právnu silu, to však neznamená, že by mala menší vplyv na cinnost Únie, nakolko pravidelne žiada inštitúcie o prijatie konkrétnych opatrení.

Európska rada je zložená z hláv štátov a vlád a predsedu Komisie. Podla zaužívaného zvyku je predseda Parlamentu pravidelným hostom Európskej rady a vystúpi pred nu na zaciatku každej schôdze. V súcasnosti patrí predsedníctvo Európskej rady tej istej krajine, ktorá vykonáva aj polrocné predsedníctvo v Rade ministrov. V návrhu ústavy vypracovanom Konventom o budúcnosti Európy v roku 2003 sa však pocíta s dlhším predsedníctvom - predseda Európskej rady bude volený hlavami štátov a vlád, kvalifikovanou väcšinou a na dobu dva a pol roka (vid našu správu o Konvente).

Európska rada sa stretáva štyrikrát za rok. Posledné dva roky sa stretávala striedavo v Bruseli a v clenskom štáte, ktorý práve vykonával polrocné predsedníctvo. Od 1. mája 2004 sa konajú všetky schôdze v Bruseli.

Rada ministrov

Rada sa skladá z jedného ministerského predstavitela z každého clenského štátu. Práve tu sa konfrontujú názory jednotlivých krajín na prijatie rozhodnutí. Rada, spolocne s Parlamentom, tvoria jednu z dvoch castí rozpoctovej a zákonodarnej právomoci, Rada má však aj výkonnú moc. Až do roku 2002 sa mohla Rada stretnút, v závislosti od špecifickej oblasti, v šestnástich rozdielnych "zoskupeniach". V rámci racionalizácie sa tieto stretnutia zredukovali na devät oblastí: všeobecné záležitosti a vonkajšie vztahy; hospodárske a financné záležitosti; právo a vnútorné veci; zamestnanecká a sociálna politika, zdravie a ochrana spotrebitelov; konkurencieschopnost; doprava, komunikácia a energetika; polnohospodárstvo a rybolov; životné prostredie; vzdelávanie, mládež a kultúra.

Rada sídli v Bruseli, avšak v apríli, júni a októbri sa schôdze konajú v Luxemburgu. Clenské štáty si striedajú predsedníctvo každého pol roka podla presne stanoveného programu až do roku 2006: Írsko a Holandsko v roku 2004, Luxembursko a Velká Británia v roku 2005, Rakúsko a Fínsko v roku 2006. V návrhu ústavy sa ráta s tým, že predsedníctvo sa bude striedat po dlhších casových intervaloch - po roku. Poradie, zohladnujúce spravodlivú rotáciu, musí byt schválené jednohlasne Európskou radou.

Rada, až na opacné ustanovenia (napríklad v daniach alebo istých sociálnych oblastiach), prijíma svoje rozhodnutia kvalifikovanou väcšinou. V súcasnosti sú hlasy clenských štátov rozdelené zostupne podla pocetnosti obyvatelstva, a to od 10 hlasov patriacich štátom s najväcším poctom obyvatelov (Nemecko, Velká Británia, Francúzsko, Taliansko), až po 2 hlasy patriace štátom s najmenším poctom obyvatelstva (Cyprus, Luxembursko a Malta). V Rade s 25 clenskými štátmi je od 1. mája 2004 spolu 124 hlasov, kvalifikovaná väcšina bude predstavovat 88 hlasov. Táto situácia však bude platit iba niekolko mesiacov.

Podla Zmluvy z Nice sa od 1. novembra 2004 rozdelenie hlasov zmení v prospech velkých štátov, ktoré budú mat od tohto dátumu každý iba jedného Komisára. Zmluva z Nice ustanovuje 29 hlasov pre všetky štyri velké krajiny, 27 pre Španielsko a Polsko, 13 pre Holandsko, ..... a 3 pre Maltu. Znamená to 321 hlasov rozdelených medzi 25 štátov, z toho 232 potrebných na kvalifikovanú väcšinu.

Podla návrhu ústavy bude tento zložitý systém nahradený ovela jednoduchšou dvojitou väcšinou: kvalifikovaná väcšina sa dosiahne v prípade, ak budú clenské štáty, ktoré sú za prijatie rozhodnutia, predstavovat 60% populácie. Táto reforma bola hlavnou prícinou nezhody na schôdzi Rady v decembri 2003 v Bruseli.

Komisia

Komisia je kolegiálny, politicky nezávislý orgán, ktorý stelesnuje všeobecné európske záujmy. Aj napriek tomu, že ju posilnenie Európskej rady zatienilo, zostáva stále nevyhnutnou hnacou silou európskeho inštitucionálneho systému. Má výhradnú zákonodarnú právomoc, disponuje istými nadnárodnými právomocami najmä v oblasti konkurencieschopnosti, je strážkynou zmlúv a preto môže obvinit clenské štáty pred Súdnym dvorom v prípade, že nedodržiavajú svoje záväzky. Dohliada tiež na uplatnovanie rozhodnutí Parlamentu a Rady a na plnenie rozpoctu. V oblastiach hospodárskej sútaže, zahranicného obchodu a polnohospodárskej politiky koná Komisia nezávisle, napríklad pri udelovaní pokút podnikom alebo pri vyjednávaní v rámci Svetovej obchodnej organizácie.

Pojem "Komisia" zahrna trvalých zamestnancov-úradníkov, ktorí sa starajú o chod inštitúcie a zároven je to politický orgán kolégia Komisárov, ktorý sídli v Bruseli. Mandát Komisárov bol predlžený na obdobie piatich rokov, tak aby zodpovedal funkcnému obdobiu Parlamentu, ktorého prvou úlohou je vymenovat predsedu Komisie a kolégium Komisárov. Komisárov navrhujú clenské štáty, títo však väcšinou zostávajú nezávislí. Kolégium sa však na druhej strane zodpovedá Parlamentu, ktorý má právomoc vyslovit mu nedôveru a odvolat ho (co sa nikdy nestalo).

Pocet Komisárov sa casto považuje za podmienku výkonnosti kolégia. Až doposial pripadali dvaja Komisári na "velký" clenský štát a jeden na ostatné štáty, Komisiu európskej pätnástky tak tvorilo 20 Komisárov. Od 1. mája 2004, po rozšírení, sa zvýši pocet Komisárov na 30 - z každého pristupujúceho štátu pribudne jeden Komisár. V novej Komisii, ktorej funkcné obdobie sa zacne v novembri 2004, bude 25 Komisárov - jeden z každého clenského štátu. Zmluva z Nice stanovuje, že od momentu, ked bude mat Únia 27 clenov, pocet Komisárov by nemal presiahnut 27. Od roku 2009 budú mat podla návrhu ústavy "právo hlasovat" 15 Komisári, predseda a (budúci) minister zahranicných vecí, nezmenený zostane neurcitý pocet Komisárov bez práva hlasovat. Obe "kategórie" sa budú delit medzi clenskými štátmi na základe spravodlivého rotacného systému.

Parlament

Z inštitucionálneho trojuholníka zaznamenal práve Európsky parlament nepopieratelne najvýraznejšie posilnenie svojej moci za posledné desatrocia, a to najmä po prvých volbách všeobecným priamym hlasovaním v roku 1979. Vdaka rozšíreniu spolurozhodovacieho postupu, ktoré by malo podla návrhu ústavy ešte narastat, sa stali Parlament a Rada rovnocennými zákonodarcami. Keby sme mali prirovnat systém Spolocenstva ku klasickým federálnym systémom, Európsky parlament by predstavoval snemovnu ludu a Rada by bola v istom zmysle snemovna clenských štátov.

V súcasnosti má Parlament 626 poslancov. Po rozšírení a podla nového rozdelenia kresiel bude po európskych volbách 13. júna 2004 v Parlamente 732 poslancov. Návrh ústavy stanovuje najvyšší pocet poslancov na 736 a povoluje minimálne štyroch poslancov pre najmenšie štáty.

Európsky parlament sídli v Štrasburgu, kde sa koná rocne 12 plenárnych schôdzí pocas štyroch dní. Výbory a politické skupiny však zasadajú v Bruseli a tu sa konajú aj dodatocné plenárne zasadnutia. Úradníci sídlia bud v Bruseli alebo v Luxemburgu.

(Osem z našich správ, napísaných pri príležitosti konania európskych volieb, podrobne popisuje hlavné stránky fungovania a právomocí EP.)

Ostatné inštitúcie a orgány

Okrem politických inštitúcií doplnajú inštitucionálny obraz Únie aj ostatné orgány. Súdny dvor, ktorý sídli v Luxemburgu, zabezpecuje uplatnovanie práva Spolocenstva. Obrátit sa nan môžu všetky ostatné inštitúcie. Nemožno ho však zamienat s Európskym súdom pre ludské práva, ktorý sídli v Štrasburgu, a je závislý od Rady Európy. Dalšia inštitúcia so sídlom v Luxemburgu je Dvor audítorov, ktorý dbá na správne hospodárenie s financiami Spolocenstva. Ombudsman sídli v Štrasburgu a v záujme obcanov dohliada na správny úradný postup inštitúcií (vid naše správy o európskom obcianstve).

Spomedzi financných inštitúcií sú to Európska centrálna banka, zodpovedná za menovú politiku v rámci eurozóny, so sídlom vo Frankfurte (vid našu správu o demokratickej kontrole ECB) a Európska investicná banka, financujúca európske projekty investovania, ktorá sídli v Luxemburgu.

V Bruseli sídlia dva poradné orgány: Hospodársky a sociálny výbor, ktorý zastupuje hospodárske, sociálne a obcianske organizácie EÚ a Výbor regiónov, kde sú združení zástupcovia regionálnych a miestnych orgánov.
V Únii je okrem toho pätnást špecializovaných agentúr, ktorých sídla sa nachádzajú vo väcšine clenských štátov. Tieto plnia technické a vedecké funkcie, alebo sa starajú o špecifické oblasti, napríklad v oblasti životného prostredia, liekov alebo bezpecnosti potravín.



  
Linky odkazujúce na európske inštitúcie a orgány
  
Rada Európskej únie
Európska komisia
Európsky parlament
Európsky súdny dvor
Európsky dvor audítorov
Európsky ombudsman
Európska centrálna banka
Európska investicná banka
Európsky hospodársky a sociálny výbor
Výbor regiónov
Agentúry Európskeho spolocenstva

 

 

 
  Publishing deadline: 2 April 2004