| Balkán sa stal najväčším neúspechom a zároveň najvýznamnejším úspechom zahraničnej politiky Európskej únie. EÚ nedokázala zabrániť krvavej vojne, ktorá vypukla v roku 1992, a nedokázala ju ani zastaviť. Po tomto neúspechu EÚ o niekoľko rokov zasiahla omnoho efektívnejšie. V roku 2001, keď sa zdalo, že v Macedónsku vypukne občianska vojna a stane sa pre obyvateľov Balkánu opätovnou hrozbou, EÚ zakročila a podarilo sa jej zmierniť spory medzi albánskou a macedónskou etnickou skupinou tým, že v krajine dosiahla novú ústavnú dohodu. Medzitým sa usilovala o nastolenie stability, prosperity a právneho poriadku vo vojnou poznačenej Bosne a Hercegovine a v Kosove.
Keď sa vojna v Juhoslávii v roku 1995 chýlila ku koncu, medzinárodné spoločenstvo vyslalo do Bosny a Hercegoviny, na územie vystavené najprudším bojom a sporom, mierovú jednotku pod vedením NATO ( IFOR, neskôr premenované na SFOR ). Bol zriadený Úrad vysokého splnomocnenca OSN, porovnateľný s úradom guvernéra s rozsiahlymi právomocami na kontrolu a implementáciu mierových dohôd v Bosne a Hercegovine. Úloha EÚ bola do značnej miery obmedzená na poskytovanie humanitárnej pomoci.
Efektívnejšie využitie pomoci EÚ
Súčasťou revíznej správy o výdavkoch rozpočtu EÚ bola aj správa Európskeho parlamentu o kontrole hospodárenia s touto finančnou pomocou. Poslanci Parlamentu niekoľkokrát zdôraznili, že spomínaná pomoc bola poskytovaná príliš pomaly. Zároveň konštatovali, že pomoc bola poskytovaná s nedostatočnou mierou transparentnosti a kontroly. Táto kritika prispela k zlepšeniu situácie po vojenskom zásahu NATO v Kosove v roku 1999. Rozhodlo sa, že pre rekonštrukciu tejto spustošenej oblasti, ktorá sa po rezignácii Srbska dostala pod správu OSN, by mala byť pomoc riadená a kontrolovaná lokálne, a nie zo vzdialeného Bruselu. Parlament však trval na tom, aby operačné stredisko Európskej agentúry pre obnovu sídlilo v Prištine a malo vysokú mieru autonómnosti. Výsledkom bolo rýchlejšie a efektívnejšie poskytovanie pomoci. Keď v zime v roku 2000 Srbsku hrozil kritický nedostatok vykurovacieho oleja, EÚ včas dodala zásoby.
Agentúra pre obnovu - ktorá medzičasom otvorila ďalšie pracovné centrá v Belehrade, Skopje a Podgorici - sa zodpovedá Parlamentu ako aj Rade. Ak poslanci Parlamentu zistili, že niečo nie je v poriadku, mali možnosť zakročiť. Keď začala rásť nenávisť medzi Albáncami v Macedónsku, pretože rekonštrukcia domov zničených Macedónskou armádou počas nepokojov na začiatku roku 2001 prebiehala príliš pomaly, Parlament sa postaral o prednostné riešenie vzniknutej situácie. Takisto trval na tom, aby sa vyčlenilo dostatočné množstvo finančných prostriedkov na odmínovacie akcie.
Najmä vďaka Parlamentu bol k dispozícii dostatok finančných prostriedkov určených na obnovu. V roku 1999, pri schvaľovaní rozpočtu EÚ na ďalší rok, museli poslanci Európskeho parlamentu tvrdo bojovať proti Rade, aby bolo 500 miliónov eur, potrebných podľa Svetovej banky a ďalších medzinárodných organizácií na obnovu Kosova, skutočne zahrnutých do rozpočtu. Rada pôvodne súhlasila, že spomínaných 500 miliónov je nevyhnutných, neskôr sa však snažila ustúpiť od svojho pôvodného záväzku a pokúsila sa dokonca odčerpať finančné prostriedky z fondov určených na rozvojovú spoluprácu. Parlamentu sa nakoniec podarilo získať 200 miliónov z rozpočtovej rezervy, určenej na urgentné a nepredvídané výdavky rozpočtu.
Vytvárame užšie väzby
Parlament pomáhal pri formovaní vzťahov medzi EÚ a Balkánskymi krajinami aj v ďalších oblastiach. V novembri 2000 sa oficiálne začal Stabilizačný a asociačný proces, v ktorom sa počíta s vyhliadkami krajín západného Balkánu na členstvo v EÚ. Toto umožňuje Európskej únii spolupracovať so všetkými krajinami západného Balkánu a priblížiť ich tak k demokratickým a ekonomickým podmienkam EÚ. Parlament definoval dôležité podmienky, ktoré musia balkánske krajiny splniť, ak sa chcú zaradiť do Stabilizačného a asociačného procesu - ako napríklad neobmedzená spolupráca s Medzinárodným súdnym tribunálom pre zločiny v bývalej Juhoslávii, sídliaci v Haagu, ďalej záruky týkajúce sa návratu utečencov do vlasti a záväzok bojovať proti korupcii a organizovanému zločinu. Súčasťou procesu sú stabilizačné a asociačné dohody, ktoré boli uzavreté s Macedónskom a Chorvátskom. Chorvátsko oficiálne požiadalo o členstvo v EÚ vo februári 2003.
Menej formálnym, no veľmi efektívnym spôsobom usmerňovania vývoja na Balkáne je "Parlamentná sieť pre juhovýchodnú Európu". Prostredníctvom tejto siete sa poslanci Európskeho parlamentu pravidelne stretávajú s poslancami balkánskych krajín v pomerne malých a efektívne pracujúcich skupinách, aby ich povzbudili a usmernili na ceste k parlamentnej demokracii a demokratickej vláde. Sieť sa skladá z delegácií Európskeho parlamentu a parlamentov Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Chorvátska, Juhoslovanskej zväzovej republiky, Macedónska (Bývalá juhoslovanská zväzová republika Mecedónsko), Čiernej Hory a Rumunska.
|
