Tento informačný list vysvetľuje, ako sa Parížska zmluva stala prvým krokom na ceste k európskej integrácii a ako Rímske zmluvy rozšírili jej základy vytvorením Európskych spoločenstiev. Zdôrazňuje, ako tieto dohody posilnili myšlienku spoločnej budúcnosti a zároveň načrtli hlavné ciele, zásady a inštitucionálny vývoj, ktorý nastal po druhej svetovej vojne.

Kontext

Vzhľadom na katastrofálne následky druhej svetovej vojny a neustálu hrozbu konfrontácie medzi Východom a Západom sa zmierenie medzi Francúzskom a Nemeckom stalo kľúčovou prioritou. Prvým krokom na ceste k európskej integrácii bolo rozhodnutie šiestich zakladajúcich členských štátov (Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko) začať spoločne riadiť svoj uhoľný a oceliarsky priemysel, ktoré nadobudlo platnosť Parížskou zmluvou v roku 1951. Rímske zmluvy z roku 1957 rozšírili základy tejto integrácie a zároveň ďalej rozvíjali hospodársky a inštitucionálny rámec Spoločenstiev.

Právny základ

  • Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO, Parížska zmluva): táto zmluva, ktorá bola podpísaná 18. apríla 1951 a nadobudla platnosť 23. júla 1952, založila Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO) a zriadila spoločné inštitúcie vrátane Vysokého úradu, Parlamentného zhromaždenia, Rady ministrov, Súdneho dvora a Poradného výboru. V článku 97 sa ustanovuje uplynutie platnosti zmluvy po 50 rokoch, ktoré nadobudlo účinnosť 23. júla  2002.
  • Zmluvy, na základe ktorých vzniká Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom), známe ako Rímske zmluvy: tieto zmluvy, ktoré boli podpísané 25. marca 1957 a nadobudli platnosť 1. januára 1958, založili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). Článok 240 Zmluvy o EHS a článok 208 Zmluvy o ESAE výslovne stanovovali, že oba pakty boli uzavreté na dobu neurčitú.
  • Ciele

    • Podľa deklarovaných zámerov zakladateľov ESUO malo toto spoločenstvo predstavovať len prvý krok v budovaní „Európskej federácie“. Spoločný trh s uhlím a oceľou mal byť experimentom, ktorý sa mal postupne rozširovať aj na ďalšie hospodárske oblasti a zavŕšil by sa vytvorením „politickej“ Európy.
    • Cieľom EHS bolo vytvorenie spoločného trhu založeného na štyroch slobodách, t. j. voľnom pohybe tovaru, osôb, kapitálu a služieb.
    • Cieľom Euratomu bolo koordinovať dodávky štiepnych materiálov a výskumné programy venované mierovému využitiu jadrovej energie, ktoré prebiehali alebo sa pripravovali v členských štátoch.
    • Z preambúl všetkých troch zmlúv vyplýva, že za vytvorením spoločenstiev bolo presvedčenie, podľa ktorého musia štáty Európy spolupracovať na budovaní spoločnej budúcnosti, pretože iba tak budú môcť riadiť svoj osud.
    • Hlavné zásady a rozvoj Európskych spoločenstiev

      A. Počiatky európskej integrácie

      Európske spoločenstvá (ESUO, EHS a Euratom) boli výsledkom postupného procesu uvažovania o Európe, myšlienky úzko naviazanej na udalosti, ktoré otriasli kontinentom. Po skončení druhej svetovej vojny bolo treba reorganizovať najdôležitejšie odvetvia, najmä oceliarsky priemysel. Budúcnosť Európy, ktorú ohrozovala konfrontácia medzi Východom a Západom, spočívala v zmierení Francúzska a Nemecka.

      Výzvu francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta Schumana z 9. mája 1950 možno považovať za zrod Európskeho spoločenstva. Výber uhlia a ocele mal v tej dobe významnú symboliku. Začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia boli ťažba uhlia a oceliarstvo základnými odvetviami priemyslu a základmi hospodárskej sily európskych krajín. Okrem jednoznačných hospodárskych výhod, ktoré z toho vyplývali, predstavovalo zlúčenie francúzskych a nemeckých zdrojov zároveň koniec antagonizmu medzi oboma krajinami. Robert Schuman 9. mája 1950 vyhlásil: „Európa sa nevybuduje ani naraz, ani vcelku. Vybuduje sa napĺňaním konkrétnych skutkov, v prvom rade vytvorením skutočnej solidarity“. A práve na tomto základe Francúzsko, Taliansko, Nemecko a štáty Beneluxu (Belgicko, Holandsko a Luxembursko) podpísali Parížsku zmluvu, ktorej ústrednými bodmi boli:

      • voľný pohyb tovaru a voľný prístup k výrobným zdrojom,
      • neustále sledovanie trhu s cieľom predchádzať narušeniam, ktoré by mohli viesť k zavedeniu výrobných kvót,
      • zachovávanie pravidiel hospodárskej súťaže a transparentnosti cien,
      • podpora a modernizácia odvetvia a jeho konverzia.
      • B. Od Európskeho obranného spoločenstva k Rímskym zmluvám

        Po podpísaní Parížskej zmluvy René Pleven navrhol vytvorenie európskej armády, aj keď Francúzsko bolo proti obnoveniu nemeckých ozbrojených síl. To viedlo v roku 1952 k rokovaniam o Európskom obrannom spoločenstve, ktoré malo byť sprevádzané politickým spoločenstvom. Oba plány však boli odsunuté na vedľajšiu koľaj po tom, ako francúzske Národné zhromaždenie 30. augusta 1954 odmietlo ratifikovať zmluvu.

        Úsilie oživiť proces európskej integrácie nadobudlo po neúspechu Európskeho obranného spoločenstva konkrétnu podobu v návrhoch z konferencie v Messine v júni roku 1955 týkajúcich sa colnej únie a atómovej energie. Vyvrcholilo podpísaním Zmluvy o EHS a Zmluvy o ESAE.

        C. Spoločný trh a spoločné politiky

        Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Zmluva o EHS, Rímska zmluva) zahŕňala ustanovenia o:

        • zrušení ciel medzi členskými štátmi,
        • vytvorení spoločného colného sadzobníka pre vonkajší styk,
        • zavedení spoločnej politiky v oblasti poľnohospodárstva a dopravy,
        • vytvorení Európskeho sociálneho fondu,
        • založení Európskej investičnej banky,
        • budovaní užších vzťahov medzi členskými štátmi.
        • Na dosiahnutie týchto cieľov boli v Zmluve o EHS stanovené hlavné zásady a bol vymedzený rámec legislatívnej činnosti inštitúcií Spoločenstva. Patrili medzi ne spoločné politiky, ako napríklad: spoločná poľnohospodárska politika (články 38 až 43), dopravná politika (články 74 a 75) a spoločná obchodná politika (články 110 až 113). Spoločný trh mal umožniť voľný pohyb tovaru a mobilitu výrobných faktorov, vrátane voľného pohybu pracovníkov a podnikov, slobody poskytovať služby a voľného pohybu kapitálu.

          Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Zmluva o Euratome) stanovila vysoko ambiciózne ciele vrátane „rýchleho vzniku a rastu jadrových priemyslov“. Vzhľadom na zložitú a zároveň citlivú povahu jadrového priemyslu, ktorý sa dotýkal životne dôležitých záujmov členských štátov (obrana a nezávislosť štátu), bolo však nutné znížiť ambície Zmluvy o Euratome.

          D. Inštitucionálny rozvoj Spoločenstiev

          Dohovor o určitých spoločných inštitúciách, ktorý bol podpísaný a nadobudol platnosť v rovnakom čase ako Rímske zmluvy, stanovoval, že Parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor budú spoločnými inštitúciami. Proces inštitucionálneho zjednotenia zavŕšila Zmluva o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie Európskych spoločenstiev z 8. apríla 1965, známa ako Zmluva o zlúčení.

          Odvtedy malo EHS v porovnaní s odvetvovými spoločenstvami ESUO a ESAE rozhodujúci vplyv. To znamenalo víťazstvo pre všeobecný režim EHS nad koexistenciou dvoch organizácií s odvetvovými pôsobnosťami a zriadenie jeho inštitúcií.

          Úloha Európskeho parlamentu

          Parížska zmluva zriadila Spoločné zhromaždenie ako jednu z inštitúcií ESUO. V Dohovore o určitých spoločných inštitúciách Európskych spoločenstiev, podpísanom spolu s Rímskymi zmluvami, sa ďalej ustanovilo spoločné parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor Európskych spoločenstiev, čo prispelo k postupnému zjednoteniu inštitucionálneho rámca Európskych spoločenstiev.

          Tento informačný list pripravila tematická sekcia Európskeho parlamentu pre spravodlivosť, občianske slobody a inštitucionálne veci. Viac informácií o tejto téme nájdete na webovom sídle Výboru pre ústavné veci.

           

          Mariusz Maciejewski